Stredomorské chrty – Psy faraónov

Ešte stále nie je jasné, či psohlavý boh mŕtvych – Anubis, je znázorňovaný ako pes alebo ako šakal. Anubis mal špicatú hlavu a veľmi veľké, dohora vzpriamené uši. Jeho podobnosť s dnešnými „faraónskymi“ psami (Podenco Ibicenco, Kelb tal Fenek, Cirneco dell’Etna) je veľká a v žiadnom prípade nemôže byť náhodná.  Najstaršie výtvarné znázornenie chrtovitého psa s veľkými, vzpriamenými ušami a skrúteným chvostom sa našlo na jednej mise v Hornom Egypte, pochádzajúcej z doby medzi 3800 a 3600 pred Kristom. Táto forma psa sa neskoršie stále rovnako vynára na náhrobných maľbách. Volali ho TESEM. Pravdepodobne preto, aby zvýraznili jeho vysokonohosť, kreslili ho staroegyptský umelci s plytkejším hrudníkom, ako to zodpovedá dnešnej forme orientálneho chrta. Loret a Gailard však zistili, že aj TESEM mal veľmi hlboký hrudník. Brucho bolo znázornené ako veľmi vtiahnuté, čo je ešte aj dnes veľmi výrazným znakom bežeckých foriem psov. Chvost sa väčšinou znázorňuje ako veľmi krátky, veľmi vysoko nasadený, silno zakrútený. Existujú ale aj znázornenia, na ktorých sa objavuje ako dlhý a narovnaný.

Už spomínaná misa s najstarším znázornením TESEMA pochádza z preddynastickej kultúry Amrah v Hornom Egypte. Znázorňuje poľovníka s lukom a štyri psy so stojacimi ušami a nápadne vtiahnutým bruchom. Egypťania údajne už od roku 3000 pred Krisom dovážali chrty z krajiny “Punt” (Somálsko a Arabské pobrežie), neskoršie aj z Kréty a Grécka, ktoré potom krížili s domácim TESEMOM. Ak chceme týmto teóriám veriť, tak predkovia dnešných stredomorských chrtov museli vzniknúť niekde v oblasti súčasného Sudánu.

So zvyškami týchto “faraónskych psov” sa stretávame aj na pobreží Maroka. Siber o tom píše: “Poľuje sa hlavne na divé svine, antilopy a šakaly. Okrem honcov sa používajú aj domáce psy, ktoré lovia. Sú to ľahko stavané psy na dlhých nohách, páriom podobné zvieratá červenej farby, s veľkými stojacimi ušami, rovným chvostom. Krichler nás zoznámil s tou istou formou zo Španielska, tam sa volá Podenco alebo Levrien z Malorky a používa sa v Portugalsku, na Kanárskych ostrovoch, Baleároch, kde nahrádza našich duričov. Jeho blízkou formou sú francúzske Charniques, ktoré sa používajú v južnom Francúzsku, na pobreží Stredozemného mora”.

Chrt alebo durič?

Do roku 1987 viedla FCI stredomorské chrty v skupine duričov (s výnimkou maltského Kelb tal Feneka, ktorý bol od začiatku priradený k chrtom). Boli to predovšetkým Španieli, ktorí trvali na tom, že Podenco Ibicenco je durič, nie chrt. Dnes pod duričom rozumieme psa s ovisnutými ušnicami, ktorý ide po “teplej” stope a breše. Tomuto obrazu však nijako nezodpovedajú potomkovia bývalých “faraónskych psov”. Ich telo má vyslovený chrtí výraz, majú veľké, vzpriamené uši a poľujú skôr podľa sluchu a zraku než podľa čuchu a štekajú, len keď zver uzrú. Pri ich spôsobe lovu je charakteristické vyskočenie do výšky zo stoja, čo duriče nikdy nerobia. Navyše podencovia prejavujú náznaky k číhaniu (prv vraj číhavali oveľa častejšie), niektoré aj aportujú ulovenú zver, čo sú činnosti, ktoré možno duriče len ťažko naučiť. Z historického hľadiska sa medzi chrty a duriče nedá jednoznačne položiť jasná deliaca čiara.

Na staroegyptských nástenných  maľbách sa dajú nájsť tak psy typu TESEMA ako aj psy typu duriča. Prvý raz sú zobrazené na bridlicovej líčidlovej tabuľke z roku 3200 pred Kristom. Vyobrazené sú na nej tri psy s ovisnutými ušami a kosákovitými chvostami, ktoré naháňajú antilopy. Psy sú stavané masívnejšie ako TESEM, predovšetkým im chýba extrémne vtiahnutá línia brucha. Neskoršie sa našli obidve formy spolu na jednej maľbe.  

Podenco Ibicenco

Najzaujímavejším spomedzi stredomorských chrtov je Podenco Ibicenco na Baleároch a Pityusoch. Predpokladá sa, že prvými osadníkmi týchto ostrovov boli Féničania. Za nimi nasledovali Kargágijci, ktorý obsadili najskôr Ibizu a odtiaľ dobyli severné ostrovy. Po páde Kartága (146 pred Kristom) kolonizovali Rimania ostrov Mallorku. Roku 426 po Kristovi ich odtiaľto vyhnali Vandali, neskoršie prišli Arabi a ostali tu, až kým ostrovy roku 1230 nedobyl Don Jaime I. a nezačlenil ich do Aragónskeho kráľovstva.

Jeden z prvých opisov fauny na Baleároch pochádza od švajčiarskeho zoológa Dr. Kellera, ktorý píše o množstve plemien psov vyskytujúcich sa v týchto oblastiach, či už čistokrvných alebo produktov kríženia.  Za najpočetnejšie považuje práve chrtovité psy, ktoré domorodci nazývajú Perro Ibicenco. Toto plemeno je obmedzené na Baleáry, na pevnine sa nevyskytuje. Podľa neho sú tieto psy blízko príbuzné staroegyptským chrtom. Najnápadnejším znakom sú veľké, lyžicovité stojace uši. Zovňajškom často pripomínajú ruského barzoja a aj veľkosťou sa mu vyrovnajú. Osrstenie je trochu hrubé, ale krátke. Chvost je dlhý, niekedy vyhnutý dohora, zväčša holý, ale u niektorých jedincov od stredu až po koniec zarastený dlhšími chlpami. Sfarbenie je rôzne, zriedka čierne, zvyčajne však bielo fľakaté, bledohnedé alebo bledočervené, prípadne aj čisto biele. Typické sú vysoké, slabo osvalené nohy. Papuľa je jemná, oči bledozelené.  Pes uši skladá ku krku ale nepreklápa. Tento opis pochádzajúci z roku okolo 1900 dokazuje, ako málo sa toto plemeno za posledných 100 rokov zmenilo. Keller ďalej píše o poľovnom upotrebení týchto psov na lov zajacov a divých králikov, ktorými boli Baleári v staroveku zamorené.

Zo svojej domoviny, Baleár, sa Ibizské psy dostali ďalej, na Teneriffe, kde sa stále vyskytujú. Predpokladá sa, že pôvodom pochádzajú zo severnej Afriky, z kade ich na Baleári priviezli Kartágijci, známi ako veľký cestovatelia a obchodníci. Tu si v odlúčení od ostatných plemien udržali svoju pôvodnú formu.

Podľa niektorých zdrojov boli do chovu podencov vkrížené aj greyhoundy a sloughi, aby sa dosiahla vyššia rýchlosť. Tým sa však stratil svojrázny spôsob lovu podencov. Pri love podenco ulovil zajaca a priniesol ho pánovi. Podenco hľadá zver svojím jemným čuchom, pričom vyskočí so stoja charakteristickým spôsobom. Pôvodné psy na korisť aj číhali, čo sa po krížení s chrtmi takmer úplne vytratilo.

Ibizský podenco sa pre svoj nápadný zjav stále viac dostáva do pozornosti chovateľov v strednej Európe. Dnes je možné podencov stretnúť aj na výstavách u nás.

Iné bežné pomenovania pre Ibizského podenca sú: Mallorca Podenco, Xarnelo, Podenco mallorquin, Conejero mallorquin, Podenco Baleares.

Podenco canario

Od roku 1987 má aj Podenco Canario uznaný svoj vlastný štandard (č. 324). Podenco Canario pochádza s Kanárskych ostrovov a pravdepodobne ide o rovnaké plemeno ako Podenco Baleare. Avšak u Kanárskych podencov sa hojne vyskytuje aj čiernobiele sfarbenie. V staršej literatúre bol tento pes popisovaný ako pes Guanachov, čo boli praobyvatelia Kanárskych ostrovov. Predpokladá sa, že psy sa na tieto ostrovy dostali spolu s Féničanmi. V rokoch 1478-1496 si ich podmanili Španieli a v priebehu krátkej doby vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Psov používali na durenie a chytanie divých králikov. Na Kanárskych ostrovoch sa toto plemeno zachovalo čistokrvné, dnes už menšieho vzrastu ako pôvodný Baleársky podenco.

Podenco Portugues (Portugalský podenco)

Štandard Portugalského podenca má číslo 94, čo svedčí o jeho pomerne skorom uznaní FCI. Mimo pôvodnej vlasti je však aj v súčasnosti neznámi a na výstavách sa zjavuje len zriedkavo. FCI uznáva 3 veľkosti: GRANDE, MEDIO, PEQUENO. Všetky tri veľkosti sa vyskytujú v hladkosrstej ako aj hrubosrstej forme a platí pre ne rovnaký štandard. Veľký GRANDE sa vyskytuje hlavne v severných oblastiach krajiny a používa sa hlavne na lov králikov a väčšej zveri, niekedy aj ako strážny pes. Dosahuje kohútikovú výšku až 70 cm a vyskytuje sa hlavne v hrubosrstej forme, zatiaľ čo hladkosrstej hrozí vyhynutie. Stredný MEDIO má výšku 40 až 55 m a je zastúpený početnejšie. Hladkosrstá forma sa takmer neodlišuje od Cirneco dell’Etna. Používa sa na lov králikov, alebo ako spoločenský pes. Forma PEQUENO je trpasličí pes vo veľkosti od 25 do 40 cm. Ide o naozaj malého psa s hmotnosťou okolo 5 kg. Pri svojej veľkosti je veľmi využívaný ako poľovný pes na lov králikov, pretože sa ľahko dostane do nory a môže tak vyháňať zver aj z nej. Platí pre neho rovnaký štandard ako pre predchádzajúce väčšie formy, avšak jeho dĺžka tela výrazne prekonáva výšku, taktiež vykazuje nepopierateľné znaky trpasličieho plemena, ako je klenuté čelo a trošku vypúlené oči. Tie znaky sú u foriem Grande a Medio považované za chybu. S týchto troch foriem je chovaný najčastejšie, najmä ako príjemný spoločník. Všetky tri formy sa vyskytujú prevažne v zlatočervenej farbe, s bielymi alebo aj bez bielych znakov, prípadne s nádychom do čierna.

Portugalský podenco sa stavbou tela výrazne odlišuje od Ibizského a Kanárskeho podenca a často mu je upieraná príbuznosť s chrtmi.

Kelb tal Fenek (Faraónsky pes)

Pomenovanie „faraónske psy“ sa pôvodne používalo pre skupinu poľovných psov s veľkými stojatými ušnicami. Mal tým byť dokumentovaný spoločný pôvod zo staroegyptského Tesema. Tieto plemená nemuseli vzniknúť priamo v Egypte, ale pochádzajú z populácie rozšírenej pri Stredozemnom mori. Podľa FCI boli viac rokov vedené medzi poľovnými psami typu durič, neskôr boli preradené medzi chrty, kam nesporne patria, a po opätovnom prerozdelení sa dostali medzi tzv. pôvodné (primitívne) plemená.

Domovom tohto chrta sú ostrovy s Stredozemnom mori: Malta, Gozo, Comino a Cominotto, kde bol nazývaný Kelb tal Fenek, čo znamená králičí pes. Ostrov Malta bol po dlhé roky odrazovým mostíkom pre výpady a podmaňovanie národov v Stredozemnom mori a tak nie je jasné, kto sem tohto psa priniesol. Dá sa však určiť, že to neboli Rimania, Góti ani Byzantčania, pretože v tej dobe tam už Kelb Tal Fenek bol. Všetky tieto národy tu po sebe zanechali nezmazateľné stopy a preto je prekvapujúce, že práve tu sa po stáročia udržala pôvodná forma tohto plemena.

Malta bola v rokoch 1800 až 1964 Britskou kolóniou a tak nie je div, že práve Angličania majú najväčšiu zásluhu na to, že sa Kelb Tal Fenek dostal do povedomia kynologickej verejnosti. V roku 1969 bol v Anglicku založený Pharaon Hound Club, ktorého prezidentkou bol princezná Antoinetta z Monaka. V roku 1974 bolo plemeno uznané a o tri roky neskôr ho uznala aj FCI, ktorá ho zaradila do piatej skupiny medzi primitívne plemená. Dá sa povedať, že v súčasnosti je najrozšírenejší v Škandinávskych krajinách, ale vyskytuje sa aj u nás.

Cirneco dell’Etna 

Patrí medzi najmenšie zo skupiny stredomorských chrtov. Je veľmi podobný Faraónskemu psovi a niekedy je naozaj ťažké ich rozlíšiť. Štandard udáva výšku 46-50 cm pre psa pri hmotnosti 10 až 12 kg a 42-46 cm pre fenky (hmotnosť 8-10 kg). Obe plemená majú rovnaké, vysoko nasadené uši, jantárové oči, rovnakú stavbu tela a tvar hlavy. Aj farebne sú veľmi podobní.

Jeho meno poukazuje na to, že pes sa vyskytuje v okolí Etny ako aj v južnom Taliansku. Táto oblasť je charakteristická suchými úbočiami porastenými listnatou drevinou. Hojne sa tu vyskytujú králiky a drobné hlodavce.

O pôvode tohto psa vieme len málo. Nie je známe, či ho na Sicíliu priviezli Féničania, Kréti, alebo tam už bol pred nimi. Mnohé mince dokazujú, že na ostrove bolo plemeno rozšírené už od gréckeho obdobia. Okolo roku 1900 však plemeno už bolo zriedkavé. FCI ho uznala v roku 1974 pod číslom 199. Dodnes nie je rozšírené a na európskych výstavách ho vidieť veľmi zriedka.