Rýchly ako vietor

              V hrobkách egyptských vládcov a hodnostárov z obdobia tzv. Starej ríše (zhruba 2780 – 2153 rokov pred naším letopočtom) boli nájdené nástenné maľby, na ktorých sú mimo iného znázornené štíhle, vysokonohé psy, zodpovedajúce proporciami, vztýčeným uchom a celkovým tvarom hlavy dnešným faraónskym chrtom. Avšak majú silne zatočený chvost na chrbte, podobne ako basenji, a tým sa tieto pôvodné faraónske psy z Egypta líšia od súčasného psa rovnakého mena. Dnešný faraónsky chrt je vlastne maltský chrt (podobný ibizskému alebo kanárskemu podengovi) a  aj napriek tomuto rozdielu je bezpochyby priamym potomkom psov egyptskej nobility.

            Ak prejdeme všetkými plemenami chrtov, či už kultúrnymi alebo prírodným, chovanými organizovanie alebo aj nie, zisťujeme, že majú ušnicu buď zavesenú, alebo vztýčenú či zloženú dozadu. Tvar a nesenie ušnice je z vývojového hľadiska znak nesmierne dôležitý. Je podmienený dedične a pre praktické uplatnenie psa je bezvýznamný. Preto je pravdepodobné, že sa naň šľachtiteľské umenie nikdy nezameriavalo a že teda ide o znak pôvodný, druhotne chovateľsky nepozmenený (alebo len minimálne), ktorý môže vypovedať o príbuzenských vzťahoch jednotlivých foriem – plemien chrtov. Podľa tohto môžeme ľahko rozlíšiť dve skupiny chrtov, vývojovo úplne samostatné, na sebe nezávislé, ktorých vonkajšia podobnosť je dôsledkom len veľmi podobných podmienok okolitého prostredia. Korene jednej tejto vývojovej línie sú pravdepodobne v Ázii, druhá pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z Európy.

            Určité príbuzenské vzťahy vykazujú príslušníci tejto druhej skupiny chrtov, aspoň tie najprimitívnejšie, napr. k európskym ovčiakom (k ovčiarskym psom v Európe pôvodným, so vztýčenou ušnicou typu starého nemeckého ovčiaka alebo ovčiakov belgických). Ne tieto chrty môžeme pozerať ako na formy vzniknuté prispôsobením sa (adaptáciou a špecializáciou) na lov veľmi rýchlych zvierat v rozľahlých otvorených krajinách, a to zo psov do značnej miery podobných napríklad niektorému rázu dnešného portugalského podenga. Toto prispôsobenie nieslo so sebou zmeny stavby tela, tak ako ich vyžadoval rýchly pohyb, beh uplatňujúci sa pri love štvaním v polopúšti. Zatiaľ, kým portugalský podengo, žijúci vo svojej hornatej domovine a uplatňujúci sa pri love zajacov, nepotreboval veľa rýchlosti, pôvodný faraónsky chrt, žijúci a loviaci štvaním antilopy v Egypte, mimoriadnu rýchlosť bezpochyby potreboval. Tomuto zodpovedajú tiež rozdiely v telesnej stavbe medzi týmito dvoma plemenami.

            Môžeme si prestavovať, že vďaka adaptácii a špecializácii sa v rozľahlých, otvorených priestranstvách na severe a severovýchode Afriky postupom doby vyvinuli psy, ktoré môžeme považovať za predkov dávneho faraónskeho chrta. Zásluhou námornej dopravy a čulého obchodného ducha, ktorý už v staroveku panoval v Stredomorí, sa z Egypta mohli chrty dostávať, a aj sa dostávali, na stredomorské ostrovy, Krétu, Maltu, Sicíliu (a ďalšie), ale tiež do Talianska a Španielska. Odtiaľ, z južnej Európy, sa potom šírili ďalej, niekedy až pomerne dosť ďaleko na sever a samozrejme aj na Britské ostrovy. Pritom došlo ku zmene veľkosti a nesenia ucha. Ucho zložené dozadu, aké nachádzame napríklad u greyhounda, je odvodené od ucha vztýčeného, aké má dnes napríklad faraónsky chrt. Je pravdepodobné, že zmenu spôsobil prechod psov z južných krajín do severnejších a teda chladnejších. Zmenšením ucha a jeho zložením dozadu sa zmenšila celková plocha povrchu tela a to významne zabraňuje nadmerným tepelným stratám organizmu.

            Chrty boli pôvodne psy lovecké, duriče, ktoré sa špecializovali na lov rýchlej zvery štvaním. Na rozdiel od iných loveckých psov šli za zverou hlavne pomocou očí (aj keď v prípade potreby neváhali použiť čuch), tak ako to umožňoval charakter krajiny, v ktorej pracovali. Dnes už patrí ich lovecké uplatnenie nenávratne minulosti. Ale aj napriek tomu si zachovali nielen typické znaky telesnej stavby, charakteristické znaky povahové, ale aj – a to predovšetkým – svoju mimoriadnu rýchlosť. Sú to najrýchlejšie psy zo všetkých plemien. Dosahujú rýchlosť okolo 60km/hod. V súčasnosti majú možnosť uplatniť ju na dostihoch po celom svete. Nie je pravda, že chrty sú málo inteligentné. Sú ale naozaj trochu iné, ako druhé psy – väčšinou trochu rezervované, k cudzím menej dôverčivé, žijú skôr vedľa svojho majiteľa ako s ním. Nedá sa tvrdiť, že sú vhodné pre každého – chrta by si mal zaobstarať len ten, komu vyhovuje jeho špecifická povaha a kto mu môže poskytnúť dostatok pohybu.

Na záver: Do skupiny africko-európskych chrtov patria: faraónsky chrt, taliansky chrtík, španielsky galgo, maďarský chrt, poľský chrt, greyhound, vipet, škótsky jelení pes (deerhound), írsky vlkodav. Posledné dve menované plemená sú hrubosrsté, ostatné majú krátku srsť. Sú to psy kľudné, nevšímavé, k cudzím nedôverčivé až rezervované. To ale neplatí pre vipeta, v žilách ktorého koluje aj kúsok teriérskej krvi. K domácim ľuďom sú milí a priateľskí. Niektoré z nich patria medzi najrýchlejšie psy – vipet a greyhound. Uplatňujú sa tiež ako spoločenské psy.

Faraónsky chrt

Taliansky chrtík

Španielsky galgo

Poľský chrt

Greyhound

Vipet

Maďarský chrt

Deerhound

Írsky vlkodav