Potomkovia varjažských chrtov

                Ešte v prvej polovici tisícročia nášho letopočtu bolo územie Ruska pokryté väčšinou rozsiahlymi lesnými komplexmi. Šlo o veľmi ťažko priechodné lesy, ktoré miestami striedali rovnako nepriechodné močiare. Z tohto stručného popisu je zrejmé, že nešlo o krajinu, v ktorej by boli podmienky vhodné pre lov s chrtmi, ktoré sú v podstate špecializované duriče prispôsobené na štvanie zveri v prevažne rovinatých krajinách. V krajine s hustými lesmi a močiarmi ani takáto rýchla zver nežila. Lovili sa hlavne veľké kopytníky, a to pomocou psov lajka. V tej dobe ich v Rusku existovalo veľké množstvo. Tvorili značný počet miestnych foriem, všetko ale boli psy veľké, silné, schopné uštvať a strhnúť jeleňa aj losa. Podobné prírodné podmienky panovali aj v Škandinávii, o čom svedčí výskyt špicovitých loveckých psov (losích psov), v tejto oblasti pôvodných.

                 Prvým zachovaným historickým dokladom o použití chrtov na lov v Rusku sú zápisky veľvyslanca Svätej ríše Rímskej v moskovskom veľkokniežatstve Z. Gubersteina, pochádzajúce z prvej polovice 16. storočia. Zápisky obsahujú popis slávneho príchodu moskovského kniežaťa Vasila II. na lov do Možajska. V sprievode kniežaťa bolo mnoho psovodov so štíhlymi, ušľachtilými psami s huňatými chvostami a ušnicami, chrty zrejme blízko príbuzné dnešnej saluke alebo niektorým dnešným prírodným plemenám podobným saluke (ako napríklad tazi). V čele psovodov bol tatársky chán Šin Alej, z čoho možno usudzovať, že chrty pochádzali zrejme z diaľky, najskôr z južnejších oblastí, snáď zo stepí v okolí Aralského jazera a určite nie z okolia vtedajšieho moskovského veľkokniežatstva. Chrty skôr hľadáme v krajinách Euroázie v stepných oblastiach s teplejším podnebím, v krajinách nanajvýš mierne zvlnených, pokrytých trávnatým porastom a nevysokými kríkmi.  Ale chrty sa dokázali rozšíriť aj do severnejšie položených oblastí, klimaticky aj charakterom značne odlišných od ich domoviny.

                   Pod názvom Normania chápeme stredoveké kmene germánskeho pôvodu žijúce v Škandinávii a na Jutskom poloostrove. Do dejín Európy sa Normania zapísali ako moreplavci, bojovníci a objavitelia. Predpokladá sa, že do Škandinávie prenikli ich predkovia z juhu, druhotne potom Normania (Vikingovia) podnikali v 8.-11. storočí početné koristnícke výpravy do západnej, východnej a južnej Európy. Švédsky Normania, nazývaní tiež Varjagovia, prenikali hlavne na východ a v roku 860 sa dostali po vedením Rurika do oblasti Novgorodu a Kyjeva, kde sa usadili a založili dynastiu Rorikovcov a veľmi skoro splynuli s miestnym slovanským obyvateľstvom.  Je veľmi pravdepodobné, že predkovia kedysi veľmi hojného a rozšíreného varjažského chrta, ktorý dnes už neexistuje (ale o ktorom vieme, že ho predstavovali mohutné hrubosrsté psy chrtovitého typu, podobné  poľskému chrtovi), sa dostali na sever z juhu s predkami Normanov a je rovnako pravdepodobné, že sa neskôr znova s Normanmi dostali späť do vlasti svojich predkov, ale aj inde (do Ruska a na Britské ostrovy). Túto domnienku podporuje, aj keď len  nepriamo, existencia dávneho veľkého hrubosrstého anglického greyhounda, určite spojeného s írskym vlkodavom a škótskym jelením psom a tiež s poľským chrtom a dnes už vyhynutým hrubosrstým barzojom. Poľského chrta môžeme teda pokladať za relatívne priameho potomka Varjažského chrta, zatiaľ čo barzoj je produktom premiešania chrtov orientálnych a chrtov európskych.