Kam spejeme?
Nemusím sa tu rozpisovať, že čo znamená slovo „kynológia“, každý (aspoň si myslím) to vie.
Psov chovám od mala, najskôr dedinské mixy, nasledovali nemeckí ovčiaci, briard, nemecká doga, a až potom som sa dostala k vlkodavom, ale nezáleží na tom, že aké plemeno chovám, spájajú nás psi. Nikdy by sme sa nespoznali, ak by sme ich nemali. Preto ma dnes udivuje a trápi jedna vec. Kde sa podela myšlienka kynológie a kde sa podel pes ako podstata kynológie? Ľudský faktor vždy zlyhá, ale prečo nás psi nevedia spojiť, aby sme mohli byť naozaj silná komunita?
Som v kynológii, ak beriem svoj prvý vstup do kynologického klubu, iba 20 rokov, nie je to veľa, ale ani málo. Mala som šťastie na dobrých kynológov so srdcom, ale stretla som aj tých, ktorých neviem dodnes zaradiť, na šťastie tých nebolo veľa, ale odkedy aktívne vystavujem a sledujem dianie okolo toho, tak som zhnusená. Deje sa to všade, a to ma desí. V konečnom dôsledku doplácajú na to naši psi.
Pre každého je ten jeho pes najkrajší, ale každý by mal aj poznať nedostatky svojich psov a byť sebakritický. O tom je predsa chov, vylepšiť a udržať chovných jedincov po exteriérovej aj po zdravotnej stránke a v rámci štandardu. V tomto by sme si mali pomáhať, pretože ide o psov a nie o nás majiteľov. V poslednom čase sa ale stretávam iba s intrigami, ohováraním a hľadaním problémov tam, kde nie sú. Napíšem to takto a nebudem sa zbytočne rozpisovať: “Každý by si mal pozametať pred svojím dvorom”.
Ja sama viem uznať, ak má niekto krásneho psa. To čo napr. dokázala Petra Tomašovičová s Aby je veľký úspech a sen každého chovateľa. Klobúk dolu. Aby je naozaj krásna a Petra ju vie naozaj predviesť a upraviť. Možno sa takéhoto úspechu nedožijem, lebo ak mám pravdu povedať, už ani nemám chuť chovať, nie kvôli psom, ale kvôli ľuďom.
K tomu, čo sa deje ešte aj na výstavách, tomu už vôbec nechápem. Ako môže jeden rozhodca na jednej výstave zadať výborný psovi, ktorému na ďalšej zadá dobrú? Ako sa môže pes s výbornou zmeniť na psa s hrubými nedostatkami v štandarde? Rozhodca posudzuje momentálny stav na výstave z jeho subjektívneho pohľadu, tomu chápem. Nečudujem sa, že dvaja rozhodcovia zadajú rozdielnu známku jednému psovi, je to ich pohľad, ale čudujem sa, keď jeden a ten istý rozhodca posúdi toho psa na jednej výstave výbornou a na ďalšej dobrou. Nepíšem o jedincovi vo vývine a ani o mojom psovi. Ako má teda stúpať kvalita nášho chovu, keď ani sám rozhodca nám nevie dať objektívny pohľad na nášho psa? Ak by som bola teraz ja majiteľom tohto jedinca, tak neviem, čo si mám o tom myslieť. Buď mám doma jedinca, ktorý spĺňa požiadavky štandardu, alebo mám doma jedinca, ktorý má hrubé nedostatky v štandarde. Nie je to trošku divné?
A o tom to je: “o ľuďoch”. Sú rozhodcovia, ktorým nezáleží, že kto je na konci vodítka (mnohokrát tým nahnevajú tých, ktorí tých psov predvádzajú), ale sú aj rozhodcovia, ktorí zadajú titul s tým, že však on s tým psom všade vyhráva. A to nie je naozaj fér. Mohlo by byť viacej takých rozhodcov, ktorí posudzujú psa a nie toho na konci vodítka. Ako sa ináč dozviem, že ten môj chov smeruje správnym smerom?
Existuje etika chovateľa a aj etika rozhodcov. Mali by sme sa všetci teda zamyslieť nad sebou a urobiť od teraz tak, aby sme to, čo nás teraz rozdeľuje (teda psi ) opäť spojilo. Nech o 30 rokov, keď sa pozrieme naspäť, sa nehanbíme za svoje skutky a rozhodnutia.
Ďakujem, ak ste si našli čas na moju úvahu a ak náhodou niekoho niečo urazilo alebo sa ho dotklo, tak sa ospravedlňujem, nebolo to účelom.
Prajem Vám veľa výstavných a aj chovateľských úspechov
Holbová Martina