160 – Írsky vlkodavIrish Wolfhound
Pôvod: Írsko Použitie: hoci sa írske vlkodavy používali až do 17. storočia na lov vysokej zveri, najmä jeleňov, ukázali sa veľmi užitočné aj pri kynožení vlkov, ktoré pred kultiváciou lesov obývali veľkú časť Európy. Klasifikácia: 10. skupina chrty; 2. sekcia – drsnosrsté chrty, bez skúšky Dátum publikovania platného štandardu: 13. 03. 2001
Krátky prehľad histórie: vieme, že Kelti sídliaci na kontinente chovali chrty, pravdepodobne potomkov chrtov, zobrazených po prvý raz na egyptských nástenných maľbách. Tak ako kmene na kontinente, aj Kelti v Írsku sa zaujímali o chov veľkých chrtov, ale ich psy boli zrejme ešte väčšie ako chrty staršieho typu, chované na kontinente. Tieto veľké írske chrty boli hladkosrsté alebo drsnosrsté, ale kvôli klimatickým podmienkam sa zrejme presadili drsnosrsté. Prvá písomne doložená zmienka o týchto psoch je z roku 391 nášho letopočtu od rímskeho konzula, ale tieto psy sa vyskytovali v Írsku už v prvom storočí nášho letopočtu; Setanta zmenil meno plemena na Cu-Chulain (kulanský pes). Treba spomenúť, že v prvom storočí nášho letopočtu Uisneachovia na úteku do Škótska mali so sebou 150 takýchto psov. Nepochybne sa írske psy podieľali na vzniku škótskeho jelenieho chrta. Pár takýchto chrtov predstavoval od stredoveku až do 17. storočia vysoko cenený dar na kráľovských dvoroch v Európe, Škandinávii, ale aj inde. Tak sa tieto psy dostali do Anglicka, Španielska, Francúzska, Švédska, Dánska, Perzie, Indie a Poľska. V 15. storočí bolo povinnosťou každého grófstva držať 24 vlkodavov na ochranu stád a roľníkov pred vlkmi. Keď Cromwel zakázal ich vývoz (r. 1652), pomohlo toto nariadenie na istý čas udržať chovateľskú základňu, ale postupné ubúdanie vlkov a záujem zo zahraničia spôsobili zníženie ich stavu až takmer po zánik plemena na konci 17. storočia. Obnovenie záujmu o plemeno sprevádzalo rast írskeho nacionalizmu koncom 19. storočia. Írsky vlkodav sa stal žijúcim symbolom írskej kultúry a keltskej minulosti. V tom čase, sa kapitán G. A. Graham odhodlaný nadšenec, podujal získať niektoré zo zvyšných chrtov typu vlkodava, ktoré sa ešte vyskytovali v Írsku. Za pomoci prikríženia škótskeho jelenieho chrta a príležitostným použitím barzoja a nemeckej dogy nakoniec získal typ stabilný v každej generácii. Napokon sa dospelo k názoru, že odchované jedince predstavujú skutočné obnovenie plemena. Klub pre írske vlkodavy bol založený v roku 1885 a Írsky Kennel Club otvoril na výstave v roku 1879 špeciálnu triedu pre toto plemeno. Dnešný írsky vlkodav sa znovu čiastočne podobá na psa zo stredoveku a teší sa veľkému záujmu, ako oživené dedičstvo írskej kultúry. Vlkodavy sa dnes vo veľkých množstvách chovajú aj mimo Írska.
Celkový vzhľad: írsky vlkodav by nemal byť až taký ťažký a masívny ako nemecká doga, ale skôr ako deerhound, ktorého celkovo v type pripomína. Je veľký, imponujúceho zjavu, veľmi svalnatý, mocný ale pritom elegantne stavaný, pohyby má ľahké a živé, hlava a krk sú vysoko nesené, chvost je na konci mierne zahnutý nahor. Dôležitá je veľkosť – výška v kohútiku a primeraná dĺžka tela. Cieľom je vytvoriť plemeno priemernej výšky psov 81–86 cm, silné, aktívne, odvážne a súmerné.
Povaha: írsky vlkodav sa doma správa ako ovečka, na poľovačke však ako lev a dnes sa chová okrem Írska aj v mnohých ďaľších krajinách.
Hlava: dlhá, plochá, vysoko nesená, nadočnicové oblúky sú veľmi mierne vyvýšené a ryha medzi očami je veľmi malá. Lebka nemá byť príliš široká. Papuľa: dlhá, primerane zašpicatená. Zhryz: ideálne sú nožnice, prípustné sú kliešte. Oči: tmavé. Uši: malé, nesie ich ako greyhound.
Krk: pomerne dlhý, veľmi silný a svalnatý, pekne klenutý, bez laloku alebo voľnej kože.
Trup: dlhý, s dobre klenutými rebrami. Chrbát: skôr dlhý než krátky. Bedrá: mierne lenuté. Kríže: široké medzi bedrovými hrbolcami. Hrudník: veľmi hlboký a primerane široký, široké predhrudie. Rebrá: dobre klenuté. Brucho: dobre vtiahnuté.
Chvost: dlhý a mierne zahnutý, primeranej hrúbky, dobre pokrytý srsťou.
Končatiny Predné končatiny Plecia: svalnaté, šikmo osadené, nechávajú dosť miesta pre hrudník. Lakte: dobre pod telom, ani vtočené ani vytočené. Predlaktia: svalnaté, s dobrými kosťami, pomerne rovné. Zadné končatiny Stehná: dlhé a svalnaté. Kolená: dobre zauhlené. Predkolenia: dlhé, silné a svalnaté. Päty: nízko umiestnené, nemajú byť vytočené ani vtočené. Labky: primerane veľké a okrúhle, ani vtočené ani vytočené. Prsty dobre klenuté a uzavreté. Veľmi silné a zahnuté pazúriky.
Pohyb: ľahký a aktívny.
Osrstenie: drsná a tvrdá srsť na tele, končatinách a hlave, zvlášť drôtovitá a dlhá nad očami a na brade. Farba a znaky: uznané farby sú sivá, pásikavá, červená, čierna, čisto biela, plavá a ostatné farby, ktoré sa vyskytujú u deerhounda.
Veľkosť a hmotnosťPožadovaná výška: 81–86 cm, minimálna výška psov: 79 cm, minimálna hmotnosť: 54,5 kg, minimálna výška sučiek: 71 cm, minimálna hmotnosť sučiek: 40,5 kg.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky. – ľahká alebo príliš ťažká hlava, – klenuté čelo, – zakrivené predné končatiny, šikmé nadprstia, – slabé zadné končatiny, celkový nedostatok svalstva, – krátke telo, – voľný, prehnutý alebo úplne rovný chrbát, – veľké, plocho pri hlave visiace uši, – vtočené alebo vytočené labky, – roztiahnuté prsty, – krátky krk, lalok, – úzka alebo príliš široká hruď, – príliš zatočený chvost, – pysky a ňucháč inej farby než čiernej, – veľmi svetlé oči, – ružovo alebo hnedo sfarbené okraje viečok.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.
|
